HISTÓRIA DELARINU

Delarin momentálne hrad, ktorý sa už z diaľky pýši svojou krásou, nevyzeral vždy tak ako teraz. Prešiel si aj svojimi zlými časmi, asi tak, ako každá iná čarodejnícka škola.
Delarin bol založený pred necelým tisícročím. Presný dátum sa nikde nezachoval, pretože pred 333-mi rokmi bol napadnutý nebezpečnými čarami a odvtedy sú aj tým najstarším čarodejníkom mnohé údaje zahalené tajomstvom. Jedno sa však vie isto. Škola vznikla vďaka štyrom prírodným živlom – vode, vzduchu, zeme a ohňu.
Trvalo niekoľko dlhých dní, počas ktorých dlhé hodiny lialo ako z krhly, fúkal taký silný víchor, že jediná skala neostala na svojom mieste a tieto časy striedali dni horúce až Slnko zapálilo steblo trávy, ktoré rozšírilo po zemi požiar do celého okolia a nastal neutíchajúci oheň. Vo vzduchu sa dlho dlho vznášal neznesiteľný hustý dym, cez ktorý nik nič nevidel. Zem sa otriasala, pukala a uhládzala, kde bolo treba.
Boli to časy ťažké, ale kto to pozoroval z diaľky a po celú dobu tvorby, neskôr vravel, že to bol ten najčarovnejší a najneuveriteľnejší úkaz, aký kedy videl.
„Bolo úžasne sledovať preteky všetkých štyroch živlov, ako sa medzi sebou bijú, dohovárajú, hádajú, pretekajú a popri tom všetkom zároveň budujú niečo také krásne ako Delarin,“ povedal krátko po vzniku čarodejníckej školy jej prvý riaditeľ. „Nikdy som doteraz nič také nevidel a verte mi, že už som sa v živote stretol s kadečím,“ riekol vtedajšiemu denníku milo prekvapený.
A mal pravdu, naozaj takýto vznik školy je veľmi ojedinelý, alebo skôr, ešte nikde inde sa takto žiadna iná čarodejnícka škola nepostavila.
Povráva sa, že je to vďaka skale, na ktorej škola stojí. Na tejto skale zomrel jeden z najznámejších a najsilnejších čarodejníckych manželských párov v dejinách. Podľa miestnych ľudí, to práve ich láska a vzájomná sila tak dlho tkvela v útrobách zeme až jedného dňa prepukla naplno... Semienko, ktoré zasiali, vyklíčilo napovrch a spustilo prekrásne dielo s magickým výsledkom.
Vďaka tomuto páru, manželom Lisflorovcom, mohla vzniknúť za pomoci štyroch prírodných živlov v dnešnej dobe jedna z najznámejších čarodejníckych škôl, v ktorej každoročne študuje mnoho talentovaných a múdrych mladých čarodejníkov a čarodejníc.
Škola je rozdelená do štyroch fakúlt, podľa svojich staviteľov: Ohňa, podľa ktorého sa fakulta volá Brisingr a zvieraťom, ktorý bdie nad týmito študentmi je prekrásny, silný a zároveň ak je potrebné aj nebezpečný Fénix. Ďalšia fakulta pomenovaná podľa vody, Adurna, má pri sebe svojho verného priateľa jednorožca, ktorý je hádam najčistejším tvorom tejto zeme. Tretia v poradí je zem a teda Deloi. Ich ochrancom je silný a odvážny grifon, ktorý sa je kedykoľvek ochotný postaviť za svojich priateľov. A v najneposlednejšom rade je to fakulta pod vplyvom vzduchu a jej meno je Vindr. Ich symbolom je tajomný Drak, ktorý z diaľky ochraňuje všetkých zo svojej fakulty.
Od tých čias, ako bola škola takto rozdelená, sa nikdy nestalo, že by sa niekedy v tomto zoskupení čosi zmenilo. Možno to je práve vďaka tomu, že fakulty na škole nezaložili čarodejníci, ale na jej vzniku sa podieľala iba príroda a čistá, veľmi silná láska. A presne toto bol aj cieľ manželov Lisflorovcov. Nechceli, aby školu niekedy ohrozili vnútorné boje.
Hoci, je pravda, že aj Delarin, tak ako každé iné významné miesto v čarodejníckom svete, bol už párkrát v ohrození. Ale vždy to bolo iba vďaka iným neprajným čarodejníkom a nikdy nie kvôli rozbrojom medzi tými, čo v tom danom období školu viedli. Práve naopak. Ich súdržnosť Delarin zakaždým ochraňovala a tak sa časom začalo povrávať, že hrad na povestnej skale je neohroziteľný.
Na toto tvrdenie sú vždy všetci na Delarin veľmi pyšní a preto sa snažia, aby čo najlepšie nasledovali svojich predchodcov a dbajú na dodržiavaní posolstva, ktoré Lisflorovci svojím odchodom zanechali. Nikto nikdy nepočul presné znenie toho, čo by dané posolstvo malo obsahovať, ale nikdy sa nikto ani nepokúsil ho porušiť. Totižto, mohlo by sa stať, že by tým rozhneval duchov mŕtvych manželov, ktorých v nejednu noc možno počuť, ako sa premávajú po rozľahlých priestoroch tohto magického miesta. Ich neustála prítomnosť, akoby ochranná ruka delarinu pripomína všetkým obyvateľom hradu, ako sa majú správať.
A čary...
„Hekleme nen soby hu.“ To je veta, ktorú možno počuť, keď sa medzi sebou rozprávajú listy, do ktorých duje hvízdavý vietor, alebo keď v tichosti noci žblnkoce voda v neďalekom jazere. Tiež si ju medzi sebou predávajú študenti, ktorým je známa z pukotu polien, ktoré horia v kozube počas kľudných večerov v klubovniach štyroch fakúlt. Možno práve aj vďaka tejto vete, hrad Delarin ešte stále neohrozene stojí na svojej skale.